Betón, ktorý netvaruje debnenie,
ale ľudská ruka.
Brazília je obrovská krajina, ktorej najväčšie mesto Sao Paulo má takmer dvakrát toľko obyvateľov ako celé Slovensko a na prvý pohľad by sa jej plocha zhodovala s rozlohou celej Európy. Mnohí si ju predstavujú, ako krajinu, v ktorej sa pri rytmoch samby popíja výborná káva, iní ju obdivujú pre jej prírodné krásy a temperament Brazílčanov. Žije tam pestrá zmes nám blízkych národností – Portugalcov, Nemcov, Talianov, Španielov a Poliakov, ale aj miešanci africko-európskych národov. Nie sú zriedkavosťou indiánske korene, alebo korene, ktoré nerozlučne spojili túto krajinu s Afrikou.
Jedného takéhoto typického Brazílčana – syna portugalskej matky a talianskeho otca – sme koncom apríla mali možnosť privítať na Slovensku. Adelio Sarro Sobrinho, ktorého všetci, aj tí najbližší oslovujú Sarro, prišiel do Bratislavy, aby sa 29. apríla osobne zúčastnil na otvorení svojej výstavy obrazov v priestoroch Pálffyho paláca na Zámockej ulici v Bratislave.
Parížsky kritik umenia Andre Parinaud ho ešte v roku 2002 nazval globálnym Brazílčanom, lebo svoje umenie pri mnohých príležitostiach prezentoval už na všetkých kontinentoch sveta, okrem Afriky. Označenie globálny je pre tohto umelca skutočne výstižné nie len z hľadiska toho, že jeho umenie má čoraz viac obdivovateľov v rozličných kútoch sveta, ale aj z hľadiska šírky jeho prístupu k umeniu. Vyrastal v chudobných pomeroch nerozlučne spojených s manuálnou prácou. Už ako malý chlapec vnímal kameň ako užitočný materiál, ktorý pri nasadení rúk prináša obživu. Dodnes sú charakteristickým a kľúčovým prvkov jeho obrazov nadmerne veľké ramená, ruky, nohy a chodidlá a ústrednými postavami jednoduchí ľudia. Vo svojich obrazoch skrýva časť svojej vlastnej minulosti zakorenenej v jednoduchom živote brazílskych roľníkov. Hovorí, že jeho schopnosti sú darom od Boha a jeho poslaním na Zemi je umožniť všetkým ľuďom prístup k umeniu, aby sa z neho mohli tešiť. Dôkazom jeho takejto snahy tešiť ľudí umením aj v tých najuveriteľnejších súvislostiach je jeho nová kolekcia obrazov pod názvom „Sprístupnené umenie“ s maľbami, ktoré majú podstatne výraznejšie štruktúrovaný povrch, a ktoré sú označené štítkami s textom napísaným Braillovým slepeckým písmom, aby ich hmatom mohli vnímať aj nevidiace osoby.
V Brazílii žije veľmi veľa ľudí, ktorí nemajú možnosť navštevovať galérie a múzeá. Sarro sa preto rozhodol vytvárať diela, ktoré sa budú nachádzať na miestach prístupných a viditeľných pre všetkých. Pri práci používa betón, oceľ, keramické obklady, sklolaminát, pigmenty, epoxidové laky, polystyrén, silikón, prostriedky na ošetrovanie betónu, zriedka bronz – a vlastné ruky.
Jeho ťažiskovým materiálom je betón – materiál, ktorý všetci dobre poznáme ako masový a „lacný“. Vyvinul vlastnú techniku jeho spracovania. Pri zhotovovaní svojich veľkorozmerových sôch pracuje s oceľovými prútmi a oceľovou sieťkou, z ktorých vytvorí kostru budúcej sochy, vnútro vyplní betónom, na zníženie jej hmotnosti stred polystyrénom, a potom – zvonka prikladá vrstvu čerstvého betónu, ktorú postupne opracováva vlastnými rukami. Do betónu pridáva pigmenty, aby monumenty vyzerali ako z bronzu, mramoru a pod. a ich povrch dokonale ošetrí ochranným náterom. Väčšina z nich si vyžaduje rovnakú starostlivosť a ošetrovanie, ako architektonický betón. Vzhľadom na podnebie v týchto častiach Brazílie a prevládajúce plusové teploty sú vplyvy prostredia „jednoduchšie“, ale umelec musí často reagovať na vplyvy vody, ktorá prúdi jeho fontánami a na účinky výparov slanej morskej vody.
Pri zhotovovaní basreliéfov veľkých rozmerov, používa polystyrénové platne rôznych hrúbok. Detaily svojho plánovaného diela najprv povykrajuje z polystyrénu, s cieľom poskladať a zlepiť ich ako puzzle a použiť takto vytvorenú formu na zhotovenie budúceho diela – z betónu. Pri tomto postupe spojí – zlepí stovky, pri veľkých dielach tisíce, niekedy úplne drobných, detailných spojov. Povrch sa opäť zrodí, ako pri sochách, priamo pod rukami umelca.
Výsledkom jeho dlhoročnej práce v najväčšom a najdôležitejšom pútnickom mieste Brazílie, v Aparecide, ktorá je súčasne druhou najväčšou katolíckou bazilikou sveta, sú monumentálne reliéfy v kaplnke baziliky a krížová cesta s moderným portálom ozdobeným nadrozmernými zloženými rukami. Vysvätili ich za účasti pol milióna pútnikov v roku 2000. Umelec vytvoril aj bronzovú bustu pápeža Benedikta XVI., ktorú sám pápež posvätil v roku 2007 pri príležitosti svojej návštevy v Brazílii.
Fontány a monumentále sochy, resp. zoskupenia sôch umelca, často skombinované s veľkorozmernými, resp. subtílnymi oceľovými prvkami, rozprávajú svoje príbehy zrozumiteľne pre všetkých a tešia okoloidúcich na mnohých miestach Brazílie, kde je na verejných priestranstvách rozmiestnených už viac než sto monumentov Adelia Sarro s rozličnou tematikou.
Článok bol uverejnený v časopise ASB v júni 2010:
autor: PhDr. Ildikó Gúziková
APARECIDA - druhá najväčšia katolícka bazilika sveta
